Dňa 12. mája 2025 podpísali zástupcovia šiestich ázijských krajín v Teheráne strategickú dohodu o výstavbe novej medzinárodnej železničnej trasy.
Táto trasa by mohla významne ovplyvniť nákladnú dopravu medzi Čínou a Európou. Čína, Irán, Kazachstan, Turkménsko, Uzbekistan a Turecko sa zaviazali k spoločnému rozvoju približne 12 000 kilometrov dlhého eurázijského železničného koridoru.
Alternatíva k námorným trasám
V kontexte pretrvávajúcich geopolitických napätí v oblasti Červeného mora a častých problémov v Suezskom prieplave sa pozemné spojenia opäť dostávajú do popredia. Nový koridor má predstavovať rýchlejšiu a stabilnejšiu alternatívu k tradičným námorným trasám, ktoré v súčasnosti čelí rastúcim rizikám. Odhady naznačujú, že doba prepravy medzi východnou Čínou a Európou by mohla klesnúť z 30 až 45 dní po mori na 18 až 25 dní po železnici.
Jedným z hlavných znakov tohto projektu je úroveň koordinácie medzi zúčastnenými krajinami. Železničné a colné orgány sa dohodli na zavedení jednotných taríf, synchronizovaných tranzitných časov a zjednodušených colných procedúr. Cieľom je vybudovať spoľahlivú a predvídateľnú sieť pre interkontinentálnu železničnú logistiku, ktorá pritiahne investorov a operátorov z celého sveta.
Podľa predbežných odhadov by investície do infraštruktúry mohli dosiahnuť výšku až osem miliárd dolárov. Projekt zároveň počíta s možnosťou rozšírenia trate smerom do ďalších európskych destinácií, ktoré ešte neboli definované.
Geopolitické a logistické dôsledky pre Európu
Čínsko-iránsko-turecký železničný koridor je súčasťou širšej snahy o rozvoj európsko-ázijských pozemných dopravných trás. V súčasnosti najdlhšími funkčnými železničnými spojeniami medzi Čínou a Európou sú trasy Čchung-čching – Duisburg a I-wu – Madrid. Nová trasa síce dosahuje podobnú dĺžku, ale vedie cez oblasti, ktoré doteraz nehrali kľúčovú úlohu v medzinárodnej železničnej doprave – predovšetkým Strednú Áziu a Irán.
Projekt má aj významný geopolitický rozmer. Podporuje hospodársku integráciu regiónu a posilňuje postavenie Turecka a Iránu ako strategických logistických uzlov medzi Áziou a Európou. Pre európsku logistiku to znamená nové možnosti pre segmenty ako elektronika, textil či potraviny podliehajúce skaze, ktoré vyžadujú krátke a spoľahlivé dodacie lehoty.
Zároveň diverzifikácia trás znižuje závislosť od námornej dopravy, čím sa znižuje vystavenie geopolitickým rizikám a z dlhodobého hľadiska sa môže stabilizovať aj cenová hladina v oblasti medzinárodného transportu.